Modrá je dobrá: Stará Voda - Rožňava

8.augusta 2023, utorok
Vstal som o tretej bez budíka. Lučenec, tiché mesto, iba neon svieti. Nasadnem do nočného vlaku Nové Zámky - Košice, v kupé sedí spiaca pani a matka s dcérou. Most cez Slanú pri Lenartovciach: koryto nasýtené po okraj, výhybka do Maďarska (Bánréve). Matka s dcérou vystupujú v Jesenskom. Solárne elektrárne: ľudia viac potrebujú elektrinu ako obilie.

Od Jesenského ďalej už nechodia žiadne osobáky. Gemerská Panica, Čoltovo,... železnicu už nepotrebujú.

Tunel pod Soroškou: krajina sa mení tak konkrétne ako prevrátenie listu. Zmiešané lesy - viac ihličnanov než by som predpokladal - a červenkastá zem.

Košice - unáhlený prestup kvôli meškaniu. Rýchla káva a obložený chlebík. Hornád je búrlivý a hnedý. Hmla.

Margecany - pekná stanica, depo. Staničná krčma, železničiari pijú rum so sódou po šichte. Prichádza nočný vlak z Prahy do Košíc. V bufete Michal David Nonstop a na stene veľká fotka Čiernohronskej železnice. Turek za euro.

Vodná nádrž Ružín - bágrujú odpadky z vody, ktoré sa tam zhromaždili po dažďoch.

Švedlár - mladý výpravca so starším kolegom. Pani zbiera tyčkou odpadky, nad ich hlavami sa trhajú mraky.

Na každej zastávke ľudia. Tu železnicu ešte potrebujú. Väčšina staníc vo veľmi dobrom stave - nové strechy, dobré múry, upravené okolie. Gelnica - krásna, celá tehlovo-škridľovej farby. 

Stará Voda - stláčam červený gombík (na znamenie), vystupujem. Na peróne veľká skupina detí, čakajú na vlak do Margecian. Nákladná plocha Lesov SR, rozbitá asfaltka do dediny v ústrety lúčom Slnka. Modré telegrafné stĺpy, pohľadné domy, abstraktný kostol. Pri obecnom úrade dve ženy plejú burinu. Odbočka doľava na lesnú cestu, ktorá sa zakrátko mení na lesný chodník. S pribúdajúcim stúpaním zarastá. Bedle, suchohríby, kuriatka. Ústim na širokú zvážnicu, krátka pauza a kráčam ďalej vhor. Otvárajú sa výhľady, až vidieť Tatry a Kráľovú hoľu. Na severnom úpätí vrchu Kobyliar (1271 m n.m.) osamotený domček. Stretávam dvoch lesníkov v Mitsubishi L200. Stúpanie opäť naberá na obrátkach, miznú listnaté stromy, striedajú ich čučoriedky. Pomedzi ne vedie úzky chodník. Vysokohorské prostredie - čučoriedky, ihličnany, hrubá tráva. Ochladilo sa a treba vytrvať v pohybe. Ozvena na úpätí Zlatého stola nesie moje "hú" netušeným smerom, preháňajúc zvuk horami. Konečne vidno východné úpätie.

Hory-lesy viac vyťažené, viac lúk. Krátke občerstvenie na Zlatom stole, zostup so širokými výhľadmi po ceste - najprv kamenitej, potom štrkovej. Voda - všade voda. Kúsok od Sedla Krivé ďalšie lesnícke SUV, inak celý ten čas žiadni ľudia. Zostup do Rožňavskej doliny zarasteným chodníkom, osvieženie pri prameni. Stúpanie sa stáva veľmi strmým, chodník navyše na viacerých miestach zaliaty vodou, zarastený a zatarasený padnutými stromami. Ďurova osada - veľký starý gazdovský dom v tvare "L". Dávno opustený. Terén už ľahší, popri silnom toku Rožnavského potoka. Grexa - doplnenie vody v prameni, stretám človeka so psom, smerujúcich na Gulapalág. Vyše 6km na Rožňavské kúpele, v závere behom, aby som stihol bus 15:15 do Rožnavy a ušetril si skoro 3km chôdze po asfaltke. Pizza na Námestí baníkov a busom na žst. Rožňava.

Žst Margecany

Vodná nádrž Ružín

Žst Švedlár

Žst Stará Voda

Expedičný sklad Lesov SR, Stará Voda

Cesta od železnice do Starej Vody, Volovské vrchy

Kostol Stará Voda

Les nad Starou Vodou

výstup na Zlatý stôl po modrej značke

Lesná chata na úpätí vrchu Kobyliar, Starovodská dolina

Kobyliar

Stúpajúc na Zlatý stôl pomedzi čučoriedky

Už len kúsok na vrchol Zlatého stolu...

...a je to tu!

Zostup zo Zlatého stola smerom na Sedlo Krivé

Sedlo Krivé

Pohľad zo Sedla Krivé do Rožňavskej doliny

Rožňavská dolina

Rožňavské kúpele

Žst Rožňava

ide sa domov

Gemer z vlaku

Na Grúni

Peter sem prišiel pred šiestimi rokmi. Akademický maliar, kováč, stolár, majiteľ espressa.

“Robil som všeličo”, hovorí.

V mažiari drví sušené šípky, vedľa kysne cesto na chlieb. Treba ho ešte raz premiesiť.

“Ten chlieb si môžem aj kúpiť, ale… nezávislosť”.

Keď napadne sneh, je prístup k jeho usadlosti komplikovaný: cesta sa otvorára na lúku, kde nafúka záveje vyše hlavy. Na jeseň nakúpi vo veľkom múku v Novom Meste a celú zimu nemusí zísť medzi ľudí.

Chová sliepky, pestuje zeleninu, ovocie, aj čučoriedky. A samozrejme - ovocné stromy. Cez záhradku mu chodia srny či diviaky. Vytrhol staré gazdovstvo z osídiel prírody, ktorá ju už-už stiahla do zabudnutia. Človek, ktorý žil v mestskom alebo prímestskom prostredí, obklopený priateľmi, známymi aj neznámymi, žije na osamelom mieste uprostred lesa, na úpätí slovensko-českej hranice.

“Môj sused je kamarát môjho syna, cez neho som sa sem dostal. Potreboval porobiť zábradlie, mreže, začal som sem chodiť a zapáčilo sa mi tu. Ani som nevedel, že tu je ešte nejaký ďalší dom, taký bol zarastený. Od cesty ho ani vidieť nebolo.”

Ukazuje nám dieľnu - hobľovačka, kantovačka, cirkulár. Buchár, vyhňa, kliešte, kladivá. Vie si vyrobiť čo len chce, robí aj na zákazku.

“Žijem v luxuse. Keď chcem - robím, keď nechcem - nerobím. Cez zimu maľujem”

Vedie nás do ateliéru.

Práce má stále dosť.

Konečná stanica Utekáč

Príznačný názov pre obec, ktorá podobne ako celá oblasť trpí vysťahovalectvom. Svoj názov údajne dostal potom, ako sa tam kráľ Belo IV. zastavil počas svojho úteku pred Mongolmi. Po období prosperity, počas ktorého bolo celé okolie Kokavy nad Rimavicou a Poltára známe nielen výrobou skla a značka Bohemia, pod ktorou sa výrobky miestnych sklární predávali, mala cveng, nastal úpadok. Neschopnosť a nezáujem pokračovať v tradícii, ktorá prežila viaceré krízy, dve svetové vojny či znárodnenie, spravili z horného Novohradu jeden veľký Utekáč.

Aj krajina za oknom uteká

Posledný úsek štyridsaťkilometrovej trate č. 162 Lučenec-Utekáč bol uvedený do používania v roku 1909. Svet vtedy ešte netušil, čo ho čaká, ľudstvo prežívalo jednu zo svojich zlatých ér. Teda určite nie ľudstvo celé, no aj tak – až na nejaké roztržky na Balkáne sa prvé desaťročie 20. storočia javí ako ticho pred búrkou.

Výstavba železníc bola v plnom prúde, no vzorec, podľa ktorého sa sieť rozrastala, bol prísne centralistický. Tak aj táto trať bola predĺžením trate z Budapešti do Lučenca. Potom, čo obyvatelia Kokavy nad Rimavicou nepochodili so žiadosťou napojiť sa na železničnú sieť cez Rimavskú Baňu (na trati Brezno-Jesenské), bola k nim natiahnutá trať z Poltára.

Zlatniansky tunel

Z Lučenca sa motorákom dlhou ľavotočivou zákrutou zvrtneme na sever. V obci Breznička sa trať rozdvojuje, vedú stadiaľto koľajnice do Katarínskej Huty (trať zrušená). O kus ďalej sa z hmly vynárajú obrysy bývalých poltárskych sklární s blízkym mestským kúpaliskom, vodu ktorého pred svojím zánikom sklárne zohrievali. Názov obce České Brezovo napovedá, že boli aj časy, keď bol tento kraj osídlovaný, a nie vysídlovaný.

Zlatno – miesto zrodu legendárnej Zlatej Zuzany, súpravy pohárov, ktorá chytala (a stále chytá) prach v mnohých sekretároch, na mnohých poličkách a ktorú na bazoši kúpite od 30 eur.

Kokava nad Rimavicou

Kokava nad Rimavicou – centrum severného Novohradu, mestečko s bohatou históriou a hmlistou budúcnosťou. Nikto nevie ako bude a asi to ani nikoho netrápi. Kým človek neslope, tak vie slušne žiť aj z mála. Popri meandroch obsypaných odpadkami po jarnej povodni vlak prichádza do Utekáča. Samostatnosť získal v roku 1993 (sic!), dovtedy patril pod Kokavu. Škoda počasia, je hmlisto a blatisto, navyše medveďom nedá teplá zima zaspať. Prechádzku odkladáme - nabudúce.

Vlak do Kokavy prichodí

Chvála vínu

Buď pochválená, réva vinná!

Ty nám dávaš víno.

Dávaš víno – jediný alkoholický nápoj v našom okolí, ktorý sa spraví sám – len tak...

Netreba variť, destilovať, stačí len:

pozbierať

pomlieť

prešovať

...a čakať

Odstrihol som strapec, potom ďalší

a bolo ich ešte mnoho, mnoho

do veľkého škopku s nimi

a potom hádzať do lisu

točenie kľukou, otáčanie valcov

vôňa sladká, vôňa kvasu

Keď som po rokoch mlel hrozno

dvadsať rokov už ubehlo

ale nie nadarmo sa hovorí, že

najmocnejšie spomienky u človeka vyvolajú

pachy

Na juh (Mirissa, Unawatuna, Galle)

Zatiaľ čo západné aj východné pobrežie sú vystavené mohutným vlnám Indického oceánu, južné pobrežie so zátokami ponúka viac možností na kľudné plávanie, šnorchľovanie a potápanie. Vody v okolí mestečka Mirissa sú domovom vráskavca mohutného a ďalších bytostí oceánu. Samotné mestečko je zamerané na turistov s obmedzeným rozpočtom, no nájde sa tu zopár zariadení vyššej kategórie.

Najkľudnejšie vlny, aké som mal možnosť na Srí Lanke zažiť, boli v Unawatune, 20 kilometrov na západ od Mirissy. Na rozdiel od Mirissy, Hikkaduwy a iných pobrežných mestečiek leží Unawatuna mimo hlavnej cesty, je tu väčší kľud od trúbiacich autobusov a áut.

Len 5 kilometrov ďalej na západ sa nachádza jedinečné mesto Galle. Holanďania tu v druhej polovici 17.storočia vybudovali rozľahlú povenosť, vnútro ktorej je dnes vyhlásené za UNESCO pamiatku. Prechádzka uličkami pevnosti (Galle Fort) človeka prenesie do starého Holandska, až kým vyjde na mohutné hradby, ktoré odolali aj ničivému tsunami z roku 2004.

Pokojná Mirissa

Lighthouse Street, Galle

Hradby Galle, staré 400 rokov

Z jednej strany malé Holandsko, z druhej strany Indický oceán

 

Arugam Bay - raj surferov

Arugam Bay začiatkom marca

Potom ako sa mi nepodarilo dostať sa do meditačného centra Nilambe (južne od Kandy), sa mi začali aj tie skromné plány, čo som mal, akoby strácať v hmle. V hre bola cesta na sever, kde ešte pred 5 rokmi zúrila občianska vojna medzi vládnymi vojskami a Tigrami oslobodenia Tamilského Ílámu. No povedal som si, že ešte predtým si dám pár dní oddychu na východnom pobreží.

Sezóna na východe sa začína v apríli a celá oblasť vyzerala ako po čiastočnej evakuácii. Väčšina podnikov zavretá, minimum turistov, zatiahnuté nebo a pláže špinavé od rybárskych lodí, ktoré už čoskoro uvoľnia cestu surferom.

Ubytoval som sa v Beach Hut. Nočný život na väčšine územia Srí Lanky je značne obmedzený. Srílančan ide skoro spať a skoro vstáva. O jedenástej sú ulice – aj veľkých miest ako Colombo a Kandy – pokojné. O pol šiestej ráno sa z reproduktorov začnú ozývať kvílivé buddhistické spevy. Ale nie v Arugam Bay, nie v Beach Hut. Debaty pri pive do neskorých hodín, vedúci Guna, ktorý pred vojnou utiekol zo severu, púšťa reggae, robia sa plány na zajtrajšie safari, ľudia sa lúčia a noví prichádzajú.

Beach Hut, Arugam Bay. Čo sa atmosféry týka vari najlepšie miesto, na akom som prebýval.

Hill Country - srílanská vysočina

Po troch dňoch relaxovania na pobreží Indického oceánu bolo na čase prepnúť do aktívnejšieho módu. Mojím cieľom sa stalo horské mestečko Ella vo východnej časti tzv. Hill Country, vysočiny, ktorá sa rozprestiera na juh od stredu ostrova. Nachádzajú sa tu mnohé významné miesta, pre niektorých Srílančanov až posvätné.

V severnej časti vysočiny je to mesto Kandy, ktoré nedokázali dobyť Portugalci ani Holanďania, až ho v prvej polovici 19.storočia bez boja “šikovnou” politikou získali Briti.

Nuwara Eliya, nazývané tiež “malé Anglicko”, založené ako hlavné miesto čajových plantáží, si dodnes drží zvláštny anglický/koloniálny ráz.

Svätá hora Adam's Peak, lákajúca denno-denne mraky domácich pútnikov a zvedavých turistov. Na južnom úbočí leží Ratnapura, mesto drahokamov.

Národný park Horton Plains s masívom World's End (koniec sveta).

Potom, ako srílanské kávové plantáže padli za obeť plesni, začali Angličania experimentovať s čajovníkmi. Experiment sa podaril a Srí Lanka sa stala jedným z najvýznamnejších svetových vývozcov čaju.

Ella's Peak

Sri Pada (Adam's Peak). Pre buddhistov niečo ako Lurdy pre katolíkov. Hora je však významná aj pre kresťanov a hinduistov.

Na Adamovu horu sa chodí v noci, aby bol človek na vrchole tesne pred svitaním. Panoramatický výhľad stojí za tých vyše 5000 betónových schodov, ktoré treba cestou zdolať.

Jazero v Kandy. Mesto sa stalo symbolom národnej hrdosti, nakoľko bolo sídlom kráľovstva, ktoré zdorovalo útokom európskych votrelcov 200 rokov.

Ulica Dalada Vidiya v Kandy. Fotené z jednej z iba dvoch krčiem tohoto druhého najväčšieho mesta Srí Lanky.