Na Grúni



Peter sem prišiel pred šiestimi rokmi. Akademický maliar, kováč, stolár, majiteľ espressa.
“Robil som všeličo”, hovorí.
V mažiari drví sušené šípky, vedľa kysne cesto na chlieb. Treba ho ešte raz premiesiť.
“Ten chlieb si môžem aj kúpiť, ale… nezávislosť”.
Keď napadne sneh, je prístup k jeho usadlosti komplikovaný: cesta sa otvorára na lúku, kde nafúka záveje vyše hlavy. Na jeseň nakúpi vo veľkom múku v Novom Meste a celú zimu nemusí zísť medzi ľudí.
Chová sliepky, pestuje zeleninu, ovocie, aj čučoriedky. A samozrejme - ovocné stromy. Cez záhradku mu chodia srny či diviaky. Vytrhol staré gazdovstvo z osídiel prírody, ktorá ju už-už stiahla do zabudnutia. Človek, ktorý žil v mestskom alebo prímestskom prostredí, obklopený priateľmi, známymi aj neznámymi, žije na osamelom mieste uprostred lesa, na úpätí slovensko-českej hranice.
“Môj sused je kamarát môjho syna, cez neho som sa sem dostal. Potreboval porobiť zábradlie, mreže, začal som sem chodiť a zapáčilo sa mi tu. Ani som nevedel, že tu je ešte nejaký ďalší dom, taký bol zarastený. Od cesty ho ani vidieť nebolo.”
Ukazuje nám dieľnu - hobľovačka, kantovačka, cirkulár. Buchár, vyhňa, kliešte, kladivá. Vie si vyrobiť čo len chce, robí aj na zákazku.
“Žijem v luxuse. Keď chcem - robím, keď nechcem - nerobím. Cez zimu maľujem”
Vedie nás do ateliéru.
Práce má stále dosť.

Konečná stanica Utekáč

Príznačný názov pre obec, ktorá podobne ako celá oblasť trpí vysťahovalectvom. Svoj názov údajne dostal potom, ako sa tam kráľ Belo IV. zastavil počas svojho úteku pred Mongolmi. Po období prosperity, počas ktorého bolo celé okolie Kokavy nad Rimavicou a Poltára známe nielen výrobou skla a značka Bohemia, pod ktorou sa výrobky miestnych sklární predávali, mala cveng, nastal úpadok. Neschopnosť a nezáujem pokračovať v tradícii, ktorá prežila viaceré krízy, dve svetové vojny či znárodnenie, spravili z horného Novohradu jeden veľký Utekáč.

Aj krajina za oknom uteká


Posledný úsek štyridsaťkilometrovej trate č. 162 Lučenec-Utekáč bol uvedený do používania v roku 1909. Svet vtedy ešte netušil, čo ho čaká, ľudstvo prežívalo jednu zo svojich zlatých ér. Teda určite nie ľudstvo celé, no aj tak – až na nejaké roztržky na Balkáne sa prvé desaťročie 20. storočia javí ako ticho pred búrkou.

Výstavba železníc bola v plnom prúde, no vzorec, podľa ktorého sa sieť rozrastala, bol prísne centralistický. Tak aj táto trať bola predĺžením trate z Budapešti do Lučenca. Potom, čo obyvatelia Kokavy nad Rimavicou nepochodili so žiadosťou napojiť sa na železničnú sieť cez Rimavskú Baňu (na trati Brezno-Jesenské), bola k nim natiahnutá trať z Poltára.

Zlatniansky tunel

Z Lučenca sa motorákom dlhou ľavotočivou zákrutou zvrtneme na sever. V obci Breznička sa trať rozdvojuje, vedú stadiaľto koľajnice do Katarínskej Huty (trať zrušená). O kus ďalej sa z hmly vynárajú obrysy bývalých poltárskych sklární s blízkym mestským kúpaliskom, vodu ktorého pred svojím zánikom sklárne zohrievali. Názov obce České Brezovo napovedá, že boli aj časy, keď bol tento kraj osídlovaný, a nie vysídlovaný.



Zlatno – miesto zrodu legendárnej Zlatej Zuzany, súpravy pohárov, ktorá chytala (a stále chytá) prach v mnohých sekretároch, na mnohých poličkách a ktorú na bazoši kúpite od 30 eur.

Kokava nad Rimavicou

Kokava nad Rimavicou – centrum severného Novohradu, mestečko s bohatou históriou a hmlistou budúcnosťou. Nikto nevie ako bude a asi to ani nikoho netrápi. Kým človek neslope, tak vie slušne žiť aj z mála. Popri meandroch obsypaných odpadkami po jarnej povodni vlak prichádza do Utekáča. Samostatnosť získal v roku 1993 (sic!), dovtedy patril pod Kokavu. Škoda počasia, je hmlisto a blatisto, navyše medveďom nedá teplá zima zaspať. Prechádzku odkladáme - nabudúce.

Vlak do Kokavy prichodí