Peter sem prišiel pred šiestimi rokmi. Akademický maliar, kováč, stolár, majiteľ espressa.
“Robil som všeličo”, hovorí.
V mažiari drví sušené šípky, vedľa kysne cesto na chlieb. Treba ho ešte raz premiesiť.
“Ten chlieb si môžem aj kúpiť, ale… nezávislosť”.
Keď napadne sneh, je prístup k jeho usadlosti komplikovaný: cesta sa otvorára na lúku, kde nafúka záveje vyše hlavy. Na jeseň nakúpi vo veľkom múku v Novom Meste a celú zimu nemusí zísť medzi ľudí.
Chová sliepky, pestuje zeleninu, ovocie, aj čučoriedky. A samozrejme - ovocné stromy. Cez záhradku mu chodia srny či diviaky. Vytrhol staré gazdovstvo z osídiel prírody, ktorá ju už-už stiahla do zabudnutia. Človek, ktorý žil v mestskom alebo prímestskom prostredí, obklopený priateľmi, známymi aj neznámymi, žije na osamelom mieste uprostred lesa, na úpätí slovensko-českej hranice.
“Môj sused je kamarát môjho syna, cez neho som sa sem dostal. Potreboval porobiť zábradlie, mreže, začal som sem chodiť a zapáčilo sa mi tu. Ani som nevedel, že tu je ešte nejaký ďalší dom, taký bol zarastený. Od cesty ho ani vidieť nebolo.”
Ukazuje nám dieľnu - hobľovačka, kantovačka, cirkulár. Buchár, vyhňa, kliešte, kladivá. Vie si vyrobiť čo len chce, robí aj na zákazku.
“Žijem v luxuse. Keď chcem - robím, keď nechcem - nerobím. Cez zimu maľujem”
Vedie nás do ateliéru.
Práce má stále dosť.
