Cestovanie po Srí Lanke

Iste, dovolenka sa dá stráviť výlučne na pláži a cestovateľom, ktorí pred zimou utekajú na Srí Lanku a iných teplých krajín, to nemožno zazlievať. No cestovať cez polovicu Zemegule a obmedziť sa na tých pár metrov štvorcových pri hoteli, je podľa mňa škoda

Srí Lanka totiž oplýva množstvom zaujímavostí – nielen na pobreží, ale aj vo vnútrozemí. Aby sa človek na tieto miesta dostal, musí sa vyzbrojiť trpezlivosťou a toleranciou, no aj tak je cestovanie po Srí Lanke náročné.

Pre ľudí s veľkorysým rozpočtom je najlepší spôsob prepravy po ostrove prenajaté auto aj so šoférom. Pre ostatných tu ostávajú dva hlavné druhy verejnej dopravy – vlaky a autobusy.

Vlaky na Srí Lanke premávajú po veľmi malebných trasách, najmä po Vysočine, kde sa rýchlosťou 20-30 km/h krútia nekonečnými serpentínami po čajovníkmi posiatych svahoch s neskutočnými výhľadmi. Najmä trasa z Badully do Hattonu je krásna. Vďaka nízkej rýchlosti je možné postaviť/posadiť sa na schodíky a vychutnávať jazdu.

Vlaky sú veľmi lacné a, samozrejme, pohodlnejšie ako autobusy. Najdrahší lístok, ktorý som zaregistroval, bol lístok do spacieho vozňa 1.triedy na nočný vlak z východného pobrežia (Batticaloa) do hlavného mesta – necelých 1000 rupií (asi 6 eur). A stáť hoci aj 3 hodiny vo vlaku je stále pohodlnejšie ako stáť rovnaký čas v autobuse.

Vlaky na vysočine križujú viac či menej strmé svahy striedavo posiate džungľou a čajovými plantážami

Na Srí Lanke sú vlaky (aj autobusy) stále plné.

Napriek tomu, že cestovanie na schodíkoch je oficiálne zakázané, často nie je iná možnosť.

Z vlaku na trati Ella-Hatton

Pri trati Ella-Hatton je nesmierne veľa čajových plantáží

Hory a čajovníky. Vitajte na srílanskej vysočine.

Autobusy majú tú výhodu, že pokrývajú oveľa väčšie územie ako vlaky. Sú aj o niečo rýchlejšie, no tam ich výhody aj končia.

Nevýhody?

Spôsob jazdenia na Srí Lanke je šialený. Prednosť má ten, kto hlasnejšie a dlhšie trúbi. Predbieha sa bez ohľadu na to, či v protismere ide alebo nejde auto, zvieratá, chodci. Niečo ako pribrzďovanie sa v srílanskom slovníku nenachádza, na brzdy sa zásadne dupe v poslednej chvíli.

Každý autobus má výkonnu hi-fi sústavu pozostávajúcu zo štyroch až šiestich reprobední so subwooferom umiestnených v úložnom priestore nad hlavami pasažierov. Bez prestávky z nich prúdi srilanský turbo-pop.

Ešte aj po poldruha hodine mi to pripadalo milé a bral som to ako miestny kolorit. No vzdialenosti na Srí Lanke, najmä vo vnútrozemí, sú dlhšie ako sa zdajú. Cesty sú krivoľaké, autobusy stoja všade tam, kde to uznajú za vhodné, a tak sa trasa dlhá 200 kilometrov môže natiahnuť aj na 6 hodín. A byť 6 hodín v kuse vystavený uši driasajúcej srílanskej hudbe, v kombinácii so samovražedným štýlom šoférovania, mi prišlo už dosť. Výhodu to malo tú, že po Srí Lanke mi žiadne cestovanie nepríde zdĺhavé či otravné. Holt, keď chce človek niečo vidieť, niekedy mu neostáva nič iné len zaťať zuby a ísť do toho.

Hikkaduwa. Autobus do Galle práve vyráža.

V interiéri nesmú chýbať svetieľkujúci buddhovia a silné repráky.